Posádka: Maťo, Andrej, Matúš, Nina
Oblasť: Hohe Wand - Rakúsko
Termín: 29. 10. – 31. 10. 2010
29. 10. Piatok
Keď pred našími oknami v Sebedíne zastalo Matúšove výpravné auto, mohlo byť asi 16:10. Všetky potrebné veci sme položili do auta, Decinke sme dali misku s jedlom a mohli sme spokojne vyštartovať. Keďže Matúš bol výhradným šoférom expedičného auta, my traja sme si mohli pokojne užívať inak nudnú cestu celkom zaujímavým spôsobom. Maťkových šesť pív a Andrejova pollitrovka hrušky nenechali na seba dlho čakať. Expedíciu sme teda zahájili prípitkom lahodnej hrušky. Samozrejme, v aute nemohli chýbať tradičné, vynikajúce a osviežujúce lekvárové slimáčiky Andrejovej mamky. Dve vrecúška padli za obeť hneď cestou do Rakúska. Ruku k „jedlovému“ dielu som sendvičmi priložila i ja.
Odstaviť auto sa nám podarilo asi pred deviatou večer. Chvíľu sme sa pomotkali po rôznych parkoviskách, až sme našli ideálne miesto pre náš nočný spánok. Matúš odložil kľúče a s radosťou si otvoril vytúžené pivo. Prekvapilo nás príjemné večerné počasie. O niekoľko minút na parkovisko dorazilo auto s dvoma neznámymi topoľčianskymi priateľmi, ktorí si prišli na toto miesto zalietať. V spoločnom kruhu pri rôznych debatách padla kopaničiarska slivka. Chlapci si postavili stan, Maťko hrdinsky zaspal vedľa stanu a ja som sa odporučila do auta.
30. 10. Sobota
Ráno nás očarila obrovská žltá vychádzajúca žiarovka, ktorá dokonale osvietila krásne skaly na ktoré sme sa mali v ten deň dostať. Spravili sme si raňajky – švédsku lavičku, pobalili sme veci a autom sme sa presunuli k východnej časti skál. Obliekli sme sedáky, vzali potrebnú výstroj a hurá do lesa. Maťkov foťák a Andrejova kamera zaznamenávali všetko, čo sa dalo. Ešte šťastie, že fotky nevedia hovoriť...
Cesta k prvej ferate bola nenáročná. Zastali sme pod železným lanom a začali sme pomaly stúpať. Z času na čas sme sa pozreli na dlhočizné nič pod nami, ale potrebná výstroj a slová kamarátov nás vyniesli až hore na vrchol. Všetko sa dalo v pohode zvládnuť, akurát nám trochu problémov narobil jeden hlúpy rebrík v strede skaly. My s kratšími nohami sme pri nástupe naň museli podať malý gymnastický výkon. Dole sme zišli lesnou cestičkou.
K druhej ferate sme sa dopracovali celkom prapodivným spôsobom. Trocha blúdenia, trocha nezrozumiteľnej hatlaniny od rakúskeho priateľa nás zaviedlo tam, kde sme chceli prísť ale bohužiaľ z opačnej strany. Jednoduchým spôsobom sme vybehli hore a dole sme sa ako šialenci pustili feratou typu C. Maťko to strihol strmou cestičkou povedľa. Opäť zopár gymnastických roznožiek a boli sme dole. Krátka, ale mimoriadne zaujímavá.
Čas nám oznamoval, že by sme ešte niečo mohli stihnúť a preto sme sa presunuli k tretej ferate. Predtým sme však vyložili jedlo, uvarili sme si vifonky, nakrájali slaninku, syr, papriku a riadne sme sa posilnili. Upratali sme si po sebe stôl a chlapci aj črevá v blízkom lesíku.
Celkom rýchlo sme stúpali popri železných lanách k lavičke, na ktorú vraj keď si sadneš, tak budeš žiť sto rokov. Bola obsadená. Zapísali sme sa aspoň do knihy návštev a stúpali sme ďalej. Zaujímavosťou bolo stúpanie po divne naklonenom rebríku, ktorý ťa nechával obtierať počas cesty pravou rukou a batohom o tvrdé skaly. V každom prípade to bola sranda. Hore si chlapci dali pivko a ja čaj. Obsluhovala nás sympatická Heidi Táňa. Cestou dole mal Andrej chuť vziať si niekoľko bazových úlovkov so sebou na nové fujarky. Ešte šťastie, že ho to po čase prešlo. Zliezali sme jednoduchou feratkou a počas klesania dole lesom sme začali cítiť, že máme aj nohy. Sadli sme do auta a zistili sme, že k poslednému zaujímavému večeru nám chýba nejaký tekutý priateľ. Maťko vo svojom GPS (Gde P... Som) našiel obchodík Billa. Uháňali sme do neďalekej dedinky. Od zatvorenia obchodíku nás delilo zhruba 10 minút. Kúpili sme potrebné veci a rozhodovali sme, kde sa v túto noc uložíme. Po krátkom blúdení sme sa rozhodli, že ideálne miesto je to, kde sme boli predošlú noc. Zastali sme, obsadili tri lavičky, vytiahli obrus prestri sa a užívali sme si pokojný večer s hruškou a ginom. Matúš nám vyrozprával svoje zážitky z riaditeľne počas strednej školy a s ubúdaním hrušky a ginu sa začali rozmanité filozofovanie nad vlastnou existenciou.
31. 10. Nedeľa
Ráno nás zobudil riadny fujak, ktorý nočný neporiadok z večerných dialógov poroznášal po blízkom okolí. Poupratovali sme po sebe, uvarili čajík a vybrali sme sa do blízkej dedinky Hoflein, kde nás mala čakať jedna nenáročná a jedna obtiažna ferata. Znepokojovalo nás prapodivné značkovanie rakúskych priateľov. Blúdenie po lese, značné stúpanie a vyparovanie tekutín z večerného posedenia nás pomaličky oslabovalo. Dostali sme sa však tam, kde sme chceli. Feratu sme našli. Už svižnejším krokom sme vystúpali hore. Pri kríži sme si spravili vrcholovú spoločnú fotku, na chate si chlapci dali pivko a Matúš si dal dva obrovské rakúske šnicle. Cesta hore mala viesť náročnou feratou, ktorú sme žiaľ nenašli. Až pri zostupe k nej objavili Matúš s Andrejom smerovník. Po krátkom váhaní sme sa k nej predsa len dostali. Nepríjemný vietor však rozhodol, že po tejto ferate dnes nepôjdeme. Andrej a Matúš skúsili krátku časť z nej. Ich reakcie o tom, že je zaujímavá nás iba utvrdilo o tom, že sa sem na jar máme prečo vrátiť. Maťko urobil chlapcom niekoľko záberov a vybrali sme sa k autu. Žalúdok nám začal dávať najavo, že aj on sa nachádza v našom tele. Andrej preto vytiahol kus slaninky a spolu sme ju zapili dvoma dúškami ginu (čečiny), ktorý zostal z večera vo fľaši. Zopár záverečných slov do kamery, vyzlečenie zo sedákov a mohli sme spokojne vyštartovať domov.
Cestou sme sa zastavili vo vynikajúcej reštaurácii, ktorú nám odporučil Matúš. Posilnili sme sa a od domova nás delilo naozaj len pár desiatok kilometrov.
Pred domom sme na desaťkrát odnášali veci z auta. Decinka sa na náš príchod nesmierne tešila. Chlapci si upratali auto, podali sme si ruky a spokojní sme vošli do nášho domčeka. Plní myšlienok a zážitkov sme zaľahli ako malé deti.
Opäť jedna vydarená akcia so super ľuďmi na super mieste ...
Ako to bolo a ako sa to skončilo...