Ako to bolo a ako sa to skončilo...

Posádka: Maťo, Jožko, Terka, Andrej, Kuko (Tomáš), Lienka (Lenka), Miška, Malder, Juraj a ja (Nina)

Oblasť: Rumunsko, pohorie Fagaraš

Trasa: mesto Sibiu – dedina Turnu Rosu – vrch Budislavov – jazero Lac Avrig – vrch Serbota –  chata Negoiu – dedina Porumbacu – mesto Sibiu

Termín: 9. 8. – 16. 8. 2010

9. august (pondelok)

18:50

Celá posádka okrem Lienky sme sa stretli na vlakovej stanici v BB. Každý má riadne plný a ťažký batoh. Niekto vyťahuje rezne, niekto sladké slimáčiky. Juraj vytiahol úvodnú fľašu vodky, ktorá vo vlaku padla ako prvá. Po nej padol aj pol litra hrušky. Chlapci mali totiž nápad piť pri každom zastavení vlaku. Za Žiarom sme túto hru prestali hrať. Natrafili sme na úžasnú tetu sprievodkyňu – p. Ivetku Slávikovú. Z vlastných skúseností nám porozprávala, na čo si máme dávať pozor, do akých vagónov máme nastupovať a my sme ju na oplátku ponúkli sladkými slimáčikmi, ktoré napiekla Andrejova mamina.

 

10. august (utorok)

05:12

V BA sme vystúpili chvíľu pred jedenástou večer.  Rozložili sme si karimatky a snažili sa zaspať. Okolo jednej nás zo sna prebudilo divadlo zaujímavej rodinky so štyrmi deťmi. Z balkóna sme sa prizerali na ukričané scény sociálne neprispôsobivých rodičov a tiež na unavené deti, ktoré nekládli ani štipku vzdoru k tomu, čo sa deje. Nadránom prišla Lienka, takže výlet môže začať.

10:00

Vlak do Budapešti mal meškanie. Zrazu sa však objavil a my sme ako šialení naskákali do vlaku. Samozrejme sme nenašli miesto a preto sme pol cesty stáli. Po určitom čase sa pár miest uvoľnilo a my baby na čele s Jurajom sme si aspoň na chvíľu sadli. V Budapešti čakáme dve hodiny na náš vláčik do Rumunska. Každý si predstavuje, ako bude vyzerať. V Budapešti na stanici je veľmi pekná hala, veľa holubov a hnusný záchod za 50 centov.

14:15

Na naše veľké počudovanie vyzerá náš vlak najlepšie zo všetkých, ktorými sme zatiaľ cestovali. Jožko vytiahol 2l Budiš, v ktorej by ste len ťažko našli kúsok minerálky. Maťko objavil jedálenský vozeň, v ktorom majú pivo za 1,40€ a čo je najdôležitejšie na tejto dlhej ceste – je tam povolené fajčiť. Vozeň sa pred rumunskými hranicami mimoriadne vyprázdnil a my si Budiš-om spríjemňujeme cestu.

18:27

Všetci došli z jedálenského vozňa a došla aj Budiš. Konečne je tu ticho. Juraj je vo vajíčku ale nie s nami. Kuko mám igelitku. Uvidíme, či ju použije. Všetci sa tešíme na čas vystúpenia z vlaku. Všetci okrem Juraja a Kuka, pretože len oni dvaja nebudú vedieť, že vystupujú. Juraj sa prebojoval z jedálenského vozňa. Zaspal. Aj Kuko spí. Čoskoro vystupujeme.

 

11. august (streda)

11:40

Večer sme našli penzión blízko stanice a zjednali sme cenu na 10€ na osobu. Juraj sa večer previezol v rumunskom taxíku, choroba z povolania. Ráno sme zbalili veci a vydali sa do ulíc Sibiu. V úschovni na stanici sme si nechali batohy a šli sme si zameniť peniaze. Mesto sa prebúdza a otvára svoje brány o 9-tej. Vlak nám mal odchádzať o 11:45, tak sme mali dosť času obzrieť si historické mesto Sibiu, ktoré bolo tiež hlavným mestom kultúry v roku 2007.

Juraj bol z rána bledý, Kuko trochu viac do zelena. Sedíme vo vlaku. Najbližšia zastávka Padu Olt. Tam vystúpime a 3km prejdeme pešo do dedinky Turnu Rosu, z ktorej vychádzame do hôr.

14:00

Sme kúsok nad dedinkou Turnu Rosu. Celou cestou po dedine bolo možné nabrať vodu. Zbavujeme sa ťažkých vecí. Jeme všetko, čo má viac gramov. Lienka kúpila iniciatívne v dedine dva melóny. Obeťou na nosenie bol Malder. Po zjedení vlastných zásob dokážeme pomôcť so zjedením len jedného melóna. Druhý melón cestuje do kopca v Maldrovom batohu.

20:30

Sedíme kúštik pod hrebeňom. Okolo mňa je krásna panoráma, 5 stanov a 9 hladných unavených človiečikov. Druhý melón sme zjedli asi 3km po prvom melóne pri jednej kaplnke. Nástup na hrebeň bol mimoriadne náročný, ale stálo to za to. Pár desiatok metrov pod nami spí skupinka štyroch českých turistov. Pýtali sme sa ich na vodu. Vraj nejakých 30 minút od nich. Chlapci spravili ohník. Túto pohodu pri všetkých tých instantných hlúpostiach na jedenie by nikto za nič nevymenil. O rannom pokračovaní ešte nie je reč, ale čoskoro nám svadobná rožovka rozviaže unavené jazyky. Ideme papkať. Okolo nás sú len tri obláčiky. Paráda!

12. august (štvrtok)

11:30

Ráno bolo slnečné. Prišlo nás skontrolovať zopár psov. Andreja a Maldera kontrolovali v noci tri bystrušky a nás lúčne koníky. Jediné čo nám k teplému počasiu chýbalo bola voda. Česká ľahká polhodinka k prameňu sa zmenila na ťažkú hodinu. Kráčali sme po krásnej magistrále bez extrémnych prevýšení. Kráčame k jazeru Lac Avrig. Mali by sme tam byť o nejaké 4 hodiny.

15:00

Sme v sedle. Jazero nevidíme. Zato z diaľky na nás hľadí najvyšší ujčok kopčok dnešného prechodu – pán Budislavov. Nie je možné ho obísť traverzom. Cestou sme natrafili na niekoľko stád s ovečkami. Predsudky o psoch nám nahnali do hláv trochu strachu ale keďže sme bačov slušne pozdravili, Dunčovia nás bez povšimnutia nechali prejsť. Spravíme si expedičnú fotku s vlajkou, pretože je tu krásny výhľad na okolité hrebene. Občas padne otázka, či niekto nejde do dediny pre melón. Jožko rozkrájal fajnú slaninu. Hneď je po nej. Ešte to vyzerá na dobré dve či tri hodinky. Tešíme sa na jazero.

18:21

Stany sú rozložené. Odvážni chlapci sa šli do jazera vykúpať. My baby sme vyriešili klasickú stanovú hygienu vlhčenými utierkami. Cesta bola veľmi náročná, ale pohoda, ktorá tu vládne zahnala všetku únavu. Okolo nás sú vysoké štíty, za ktoré sa usmiate slniečko veľmi rýchlo ukrylo. Šteklí nás príjemný chlad. Rýchlo sme v jazierku oprali pár vecí, takže ráno budeme na počudovanie voňaví. Variče varia cestovinky, polievky, čaje a iné fajnoty. Andrej včera zahlásil, že by sa tu zišla instantná gitara a veru aj dnes by sa bodla. Idem zaniesť rožovku k varičom, aby nás chlad nezhltol aj zvnútra.

 

13. august (piatok)

8:15

Ráno nás zobudilo poskakovanie vtáčikov po stane a Maťov kašeľ. Raňajkujeme a rozoberáme dnešný plán. Od jazera Lac Avrig chceme prejsť cez druhý najvyšší vrchol Negoiu až k druhému jazeru. Vyrazíme zrejme skôr, pretože nás čaká dlhá a náročná cesta. Vidíme to celkom optimisticky.

9:30

Všetko je zbalené, voda žblnkoce v batohoch a len s úsmevom sledujeme pasúce sa ovečky v strmom svahom oproti nám. Vybehli tam ako kamzíky. Bača ich pozoruje z kopčeka, ktorý je povyše od nás a spoločnosť mu robia verní Dunčovia. Odchádzame.

13:30

Sedíme na kopčeku a oproti nám sa vyníma posledný kopec, ktorý dnes zvládneme a zároveň najvyšší vrch, ktorý naša výprava dosiahne: vrch Serbota 2331m. Za ňou v diaľke trčí medzi stromami strecha chaty Negoiu. Na ňu sme sa rozhodli zísť, pretože vrchol Negoiu je pre nás dnes nedosiahnuteľný. Všetci obedujú, iba ja nie, lebo som zvracala tuniaka z raňajok. Všetci sme opálení, vlastne červení ako paradajky. Obláčiky sa zbierajú ako ovečky na kopcoch a Maťo predpovedá dážď a búrku. Je úplne isté, že dnes nás čaká zostup. Občas padne slovo „melón“ a ešte stále je nám to mimoriadne komické.

17:45

Sedíme asi 15 minút pred chatou Negoiu 1546m. Zišli sme cez 800 výškových metrov. V polovici sa začalo blýskať. Schádzanie nebolo vôbec jednoduché. Každý si dvakrát rozmyslel, kam dáva nohu. Ťažké batohy nás klincovali k zemi a aby toho nebolo dosť, pásmo kosodreviny nám pichliačmi bičovali spálené nohy i ruky. Voda došla a preto sme sa začali pásť na čučoriedkach. Hlavné je, že sme tu všetci a nikomu na tvári nevidieť hnev, či akúsi otrávenosť. Jožko rozriedil 96-tku a chalani si kúpili pivo. Hladkáme somáre, ktoré sa okolo nás pasú a sledujeme kohúty, sliepky či psov, ktorí patria do života tejto najväčšej chaty v pohorí Fagaraš. Kuko a Miška sa hojdajú, Jožko s Terkou ležia, Lienka sa snaží nadviazať mobilné spojenie, Juraj si vychutnáva pivko, Andrej rozdáva cukríky, Malder chrumká musli tyčinku, Maťo hľadá parkovisko, pretože mu nejde do hlavy, že by na takú veľkú chatu nedokázal prísť autobus. Prišli k nám dva somáre. Akoby nás už nebolo dosť.

18:17

Traja rumunskí nešťastníci od dreveného stolčeka sa nenápadne a potichu opýtali, či by sme sa s nimi nechceli zviezť do najbližšej dediny (22km) na vlak. Museli sme si dať všetci za jeden, aby sme tomu vôbec uverili. Musíme však zostúpiť ďalších 700 výškových metrov ku kameňolomu, kde nás bude čakať veľký „taxík“. Balíme, kývame somárom a s úsmevom na tvári sa púšťame do ďalšej náročnej túry. Nielen pre nás, ale aj pre Rumunov je to výhodné, pretože budeme za auto platiť menej. Číslo, na ktoré volali bolo napísané na chate. To sme si veru ani náhodou nevšimli.

20:24

Sme pri kameňolome. Čakáme našich štyroch kráčajúcich kamarátov. Lienku i Terku prestali poslúchať kolená, naopak Miška nabrala dych kamzíka. Chlapci si obzerajú náš luxusný „taxík“. Červené autíčko pripomínajúce aviu s modrou plachtou nám vháňa slzy do očí od radosti, že nás nečaká pešia 22 kilometrová trasa do najbližšej dediny. Kuko je trochu sklamaný, že cesta nepokračuje po horách. Naše spokojné tváre, ho však presviedčajú, že je to správna voľba. Sme všetci, naskakujeme do autíčka.

22:11

Dorazili sme na vlakovú stanicu Porumbacu. Máme za sebou adrenalínových 90 minút v rumunskom „taxíku“. Strach v očiach sa striedal s úsmevom. To, čo stváral ujčok vodič s týmto veľkým autom sa dá len ťažko opísať. Všetko sme sledovali len pohľadom zo zadnej časti. Občas sme nič nevideli, pretože výhľad nám zahmlil oblak dymu. Dýchali sme čerstvý vzduch nádherného prostredia hlbokej doliny poprepletaný hustým pachom z výfuku a štipľavým dymom vychádzajúcim spod kolies nášho luxusného taxíka. Zaprášení ako z povaly sme kašľajúc a kýchajúc povyskakovali z auta. Skásli sme priateľov Rumunov, nás skásol ujčok vodič. Teraz to tu vyzerá ako v tábore bezdomovcov. Paštéky, chleby, ohník z varičov dodáva správne čaro našej rumunskej dovolenke. O polnoci má prísť vlak, v ktorom by sme mohli údajne prespať. Stráži nás miestny Dunčo. Ňufákom sa snaží zavetriť, čo ponúkajú naše „švédske stoly“. Jožko mu šiel zaniesť kus spadnutej paštéky a zvláštne zapáchajúci syr.  Všetci jedia. Náš najväčší jedák – Malder zaspáva hladný, pretože ho bolí hrdlo. Andrej začal spievať. Juraj ponúka svoj suvenír – cesnak, pretože sa mu ho už nechce ďalej trepať. O piatej odchádza vlak do Sibiu. Tam uvidíme, čo sa stane s našim morským snom.

 

14. august (sobota)

10:30

Morský sen sa rozplynul okolo šiestej ráno, keď sme zistili, koľko stojí cesta k moru a hlavne, aká je dlhá. Ostalo trochu pochmúrne a veru celú hodinu bolo po nálade. Pripísal sa k tomu aj nedostatok spánku, pretože do jednej sme ležali na stanici. O jednej prišiel vláčik a priateľka Rumunka šla s ujom rušňovodičom vybaviť luxusnejšie bývanie. Ujo súhlasil pod podmienkou, že si lístky nekúpime u tety v okienku ale u neho za polovičnú cenu. Šetrní Slováci s touto myšlienkou súhlasili. V Sibiu sa nám podarilo nájsť penziónik, v ktorom bolo pre nás všetkých voľno. Osprchovaní vyrážame do ulíc.

21:00

Sedíme na teraske, pijeme pivo a vedľa nám hrá rockový koncert, ktorý vynikajúco vypĺňa tiché miesta medzi našimi unavenými dialógmi. Míňame všetky lei, čo máme, pretože ráno odchádzame domov. Juraj kúpil Jurinkovi drevený vláčik, Lienka Maximkovi dreveného slimáčika, Andrej zaujímavé klinčekové obrázky a my magnetky a hlúposti krsniatkam. S Lienkou sme kúpili každá po pol litra hrušky do vlaku. Skryli sme mu, lebo by sme s ňou do vlaku ani nevošli. Vlakom opustíme toto sympatické mesto ráno 8:40.

 

15. august (nedeľa)

8:40

Vlak sa pohol. Hýbeme aj s Jožkovou nariedenou 96-tkou. Trochu nostalgie, trochu ticha, trochu ranných vtípkov, trochu chaosu s miestenkami dotvára teplé ráno vo vlaku, ktorý nás má priviezť bližšie k domovu. Ujo sprievodca nám podpísal lístky a to je znamenie, že sme v správnom vlaku. Čoskoro navštívime jedálenský vozeň a posledné lei minieme za raňajky: párky a pivo.

10:31

Raňajky sú za nami, nariedená 96-tka pred nami. Hráme hru s nafúkaným balónom. Z tejto nenáročnej hry prechádzame na alkohru Bizu-bizu. 96-tka sa míňa závratnou rýchlosťou, pretože matematické bunky sme zrejme nechali v horách.

13:40

Dopili sme Jožkov 96-tkový zázrak i naše malé pollitrové prekvapenie – hruška. Museli sme vytiahnuť i druhé hruškové prekvapenie. Maťko nám púšťa filmový kvíz z mobilu. Po ňom prišiel od Juraja Guns ´n Roses a AC/DC. Ovievame sa vrchnákmi z plastových škatuliek a dopíja sa hruška.

14:46

S hruškou bojujem už len ja s Andrejom. Ticho sa prizerá Terka a Lienka. Ostatní sú v jedálenskom vozni a spievajú si s priateľmi Čechmi, ktorých sme stretli vo vlaku. Terezka sa k nám pridáva. Bojuje s hruškou s nami.

16. august (pondelok)

00:10

Prechodné bydlisko – vlak. V Budapešti sme si odsedeli dve hodiny. S miernym nádychom chaosu sme hľadali náš vlak do BA. Miesta bolo málo, vzduchu na dýchanie ešte menej. Bodku za tým všetkým dalo hodinové čakanie a teda meškanie odchodu vlaku. Cestou do BA v nás zmizla Smirnof-ka. Vlastne najviac v Andrejovi, Jurajovi a Lienke. V Budapešti ponúkli Maťa priatelia Česi neznámou cigaretou so známou vôňou. Po dvoch vdychoch stratil na hodinu zreničky a ja nervy.

V BA sme sa rozlúčili s Lienkou. Bolo 23:45 a vlak do BB nás mal odviezť domov až 6:15. Keď tu zrazu, Maťkovi sa zreničky obnovili a na orientačnej tabuli zbadal odchod vlaku do Zvolena (23:51). Zabudli sme na boľavé nohy i ťažké batohy a utekali sme do vlaku.

Teraz Kuko rozkrajuje melón a ostatní vytiahli ďalšie zásoby, ktoré ešte mali. Podarilo sa nám mimoriadne zašpiniť celé kupé. Ruku k dielu pridal Juraj, keď sa mu podarilo pri vylievaní oleja z rybičiek cez okno prísť o celú plechovku.

Andrej zaspáva a zrejme spí celá posádka. Len Terka nežne hladká náramok, ktorý v Sibiu kúpila dobrému priateľovi pre šťastie. Vo Zvolene nás čaká hodinka čakania na vlak do BB.

5:40

Sme doma. Každý sa teší na niečo iné. Lienka na sprchu, Juraj na Jurinka, Terka na facebook, Jožko na odpuchnutie spálených nôh, Malder na frajerku, Miška na rodičov, Kuko na rodinu a psa Miša. V ruke stískam kľúče od nášho domčeka a my s Maťkom sa teším na štekot a chlpatú tvár našej Deci.

....a možno tak ako ja, sa niekto teší na ďalší zaujímavý zážitok ako bola naša svadobná cesta do Rumunska...